romovia | rpa | mecem

Kultúra

Kristína Magdolenová 
| 12. 1. 2014
Kultúra Rómov je dnes pojem, ktorý sa používa akoby bez obsahu. Pojem, ktorým sa dá zakryť úplne všetko. Rómska kultúra sa stala “vďačným” zdrojom šírenia predsudkov voči komunite. V teréne sme nie raz svedkami toho, ako o podobe rómskej kultúry rozhodujú tí, ktorí o nej nič nevedia. Alebo tí, ktorí predávajú svoju etnicitu a s ňou aj celý národ. Veľa zla vo vnímaní rómskej kultúry spôsobil aktivizmus a naivita ľudí, ktorí sa v nej pohybovali v minulosti (resp. pohybujú). Považujeme preto za dôležité na jednej strane zadefinovať vnímanie kultúry ako takej, čo by mohlo slúžiť ako východisku ku ďalšej diskusii, na druhej strane uvádzame, akým spôsobom sa k problematike rómskej kultúry vyjadrujú niektorí antropológovia a ako podsúvajú verejnosti závery, ktoré komunitu poškodzujú.
Jarmila Vaňová 
| 11. 1. 2014
Rómska kultúra, ktorá sa volá Romipen, nepodporuje vytváranie úzkych spoločenských vzťahov s nerómskym obyvateľstvom. Uzavretosť tejto kultúry môže vonkajších pozorovateľov zvádzať k predpokladu, že tí čo sa uzatvárajú sú tajnostkári a niečo skrývajú. Udržiavanie kultúrnych alebo náboženských obmedzení, ktoré si ľudí zvonka nepripúšťajú, je iste jedným z hlavných historických faktorov, ktoré vysvetľujú vznik protirómskych postojov. Zároveň potreba Rómov mať odstup od nerómskeho obyvateľstva znemožnila pozorovateľom bližšie sa zoznámiť s rómskym svetom, čo viedlo k prikrášľovaniu informácií a stereotypov. Takto sa udržiaval obraz inakosti a odstup od Rómov, pričom oba faktory prispeli k vzniku literárneho a fantastického obrazu o Rómoch, ktorý spôsobil, že rómska problematika sa brala skôr na ľahkú váhu. 
Kristína Magdolenová 
| 11. 1. 2014

Nasledujúci text si kladie za cieľ načrtnúť niektoré základné informácie o tom, nakoľko sa Rómovia podieľali na rozvoji divadla a divadelníctva. Vzhľadom k nedostatku literatúry ako aj možností autorky textu ide o poznámky, ktoré ukazujú, že v dejinách Rómov je oblasť, o ktorej sa hovorí veľmi málo, ale ktorá má v prínose Rómov pre európsku kultúru môže veľa vypovedať. Vzhľadom k nedostatku literatúry ide iba o útržkovitý záznam toho, čo vieme a možno podnet na ďalšie výskumy.

Jarmila Vaňová 
| 8. 1. 2014

V správe Centra genetiky človeka na Edith Cowan University v Perthe z júna 2001 sa konštatuje že: „Na základe analýzy pomalého vývoja polymorfizmov možno identifikovať jednotný otcovský a materský rodokmeň indického pôvodu všetkých skupín Rómov, ktorí boli predmetom analýzy“ (Hnacock, 2005). Tieto vývojové línie patria k malej podmnožine známej genetickej diverzity indického subkontinentu. Rómovia teda pochádzajú z neveľkej minority ich predkov, ktorí obývali indický subkontinent a ktorá sa neskôr rozdrobila na rozličné izolované populácie na území Európy. 

…ľudia nevedia, kto naozaj sme, a my nie v stave im to povedať… (I. Hancock)
Kristína Magdolenová 
| 4. 1. 2014
Rómovia si aj po stáročia prenasledovania dokázali uchovať svoju identitu, kultúru a aspoň z veľkej časti aj jazyk svojich predkov. Preukázali jedinečnú schopnosť prispôsobiť sa, prežiť. Keď posudzujeme to, čo sa zachovalo z rómskej kultúry, musíme v prvom rade oceniť, že sa im vôbec podarilo prežiť. Napriek prenasledovaniu, útlaku, asimilácii. “Je to veľká sila, čo je v Rómoch. Nedokázala ich zlomiť neprajná história, nechcime to urobiť ani v dnes. Lebo sa to jednoducho nedá. Rómov treba jednoducho pochopiť,” povedal v rozhovore taliansky kňaz Don Mario Riboldi [1], ktorý bol pápežom poverený robiť misiu práve v rómskych komunitách v Taliansku a ktorý tiež preložil Bibliu do rómskeho jazyka. 
Štefan Mirga 
| 3. 1. 2014

Z doposiaľ známych historických faktov vyplýva, že Rómovia žijú na území Slovenska viac ako 700 rokov. Počas tohto obdobia do dnešných čias rómske etnikum so svojou kultúrou nesplynulo s inou kultúrou na tomto území a zachovalo  si svoju identitu a jazyk .Tak ako každý národ, každá národnosť aj rómska národnosť či rómske etnikum má svoj vlastný vnútorný svet vo svojej podobe krásy a bohatstva, ktorý spočíva v jej originalite. Je to mentalita, kultúra, zvyky, tradície, písane a nepísané pravidlá života.

Predstavujeme literárne práce detí ocenené v literárnej súťaže Amari čhib – Náš jazyk
Miloš Čonka 
| 28. 12. 2013
Keď sa chcú mladí u nás vziať, už sa rodiny nemusia dohadovať na tom, koľko peňazí musí ženích za nevestu vyplatiť. Od tety viem, že keď sa vydávala, musela mať najprv civilný sobáš. Sobášili sa na obecnom úrade pred starostom. Ten im ešte pred svadbou dal potvrdenie, s ktorým šli do zlatníctva a mohli si vybrať a kúpiť obrúčky. Tie sa nosili a ešte vždy nosia na prstenníku. Až potom mohli mať sobáš v kostole, ale to sa dohodlo s farárom. Nevesta sa obliekala do bielych šiat, ženích mal sviatočnú košeľu a kravatu. Nemohol chýbať hudobný sprievod od domu nevesty až ku kostolu, kde mali svadbu. 
Predstavujeme literárne práce detí ocenené v literárnej súťaže Amari čhib – Náš jazyk
Kristián Oračko 
| 28. 12. 2013
V jednej dedine žila istá rómska rodina. Mala šesť detí: štyroch chlapcov a dve dievčatá. Ich otec so ženou vyrábali tehly. Deti im pomáhali. Keď prišli domov, otec ich učil hrať. Najstarší sa volal Ondrej, ktorý sa učil na husliach, mladší – Aladár sa učil na viole a na kontrabase. Ďalší Imro sa učil na cimbale. Nerómovia v dedine mali starého Ondriša radi, pretože bol pracovitý a čestný a bol to dobrý primáš. 
Jana Belišová 
| 28. 12. 2013

Na rómsku hudbu a piesne sa dá pozrieť minimálne dvoma pohľadmi. Je hudba intímna, pre seba, ktorú si Rómovia hrávajú a spievajú vo svojom prostredí a ktorá ostáva pre veľkú časť majority neznáma, ale práve táto hudba má nesmierny význam pre uchovávanie kultúrnej integrity. Potom je tu hudba, ktorou sa prezentujú navonok, ktorou si zarábajú a ktorá sa často prispôsobuje požiadavkam publika, táto zas pôsobí ako prostriedok integrácie, keďže rómska hudba je majoritou vo všeobecnosti prijímaná pozitívne.

Predstavujeme literárne práce detí ocenené v literárnej súťaže Amari čhib – Náš jazyk
Jozef Oláh 
| 28. 12. 2013
Kde bolo, tam nebolo, kedysi  dávno sa mojej babičke stala nasledujúca príhoda. Mala vtedy osem rokov a bola so svojou mamou, mojou už nebohou prababičkou Gizelou v Buneticiach u tety , ktorá  sa volala Bačicha.  Bola to prababičkina kmotra, ktorá  odviedla na krst jej dve deti. Bačicha prababičku nabalila, dala jej slaninu, kyslé  mlieko, jablká, orechy, fazuľu, proste všetko, čo  mala. Raz v zime, pred vianocami, išla prababička s mojou babičkou k Bačiche. 
Strana: 1/125
  • Monitoring
  • Voľby 2012
  • SITA
  • Tlačové správy
  • Dežo píše
  • Romano magazinos
muzeum

iroma
  • Publicistika
  • TOP 10
  • Dekáda
  • Dokumenty
mini mini
Copyright © 2004 - 2017 MECEM.
Webdesign [freelance]. Stránka je optimalizovaná pre rozlíšenie 1024x768 a prehliadač Safari. Celkový počet návštevníkov 17199197.